Milan Rúfus:  Deti

Zajedno s nimi, menší bratia zvierat.                        Potroche začnú smutnieť. Tušia deň,
Vedia ešte, čo my už nevieme.                                 keď z každého Z nich odchádza
                                                                                 malý princ na koni a odnáša si žezlo
Len priezračnú a čistú vodu pijú.                              i jablko.
Smeť odfúknu a vyvrhujú špinu.
Hlavičky na tráve                                                      To už je vlastne koniec.
a zväčša ležiac pritom,                                             Čo potom príde, už sa opakuje,
jak nemocného počúvajú svet.                                 na ľudskú mieru od počiatku dané.
                                                                                To postavenie mimo hry.
Čo povie im, to nikdy nevyzradia.                             A únava. A úzkosť…
Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.

Mám rada Rúfusove básne, je v nich ľudskosť, skúsenosť, životná pravda. Prečítajte si pozorne túto ukážku a napíšte mi svoj názor. Hovorí o detstve, dospievaní, starobe? Je v nej smútok, nostalgia, sklamanie alebo vidíte niečo iné?